Vypršanie

Okrem toho, že som sa vrátil asi z najväčšej búrky akú som za posledné roky zažil, trčiac v pokazenom aute a bleskamy okolo, vypršalo okrem mrakov zo mňa aj ta posledná tešiaca sa fáza z leta. Akoby som tie posledné dni školy prežíval úplne inak ako ostatných 11 rokov. Proste nič, len také to hranie sa na vlastnom piesočku, nevnímajúc moje okolie. A ani tie posledné dva dni si neužijem.

Robota. Yes, až do 16tého organizujem 85 deciek, Codered nevyšiel, medzitým Vlkolínec, možno bassmission 10, potom tá Pohoda - inak tešíme sa, možno zas robota, BeeFree snáď, potom zas voľno, bassmission 11 z John-om B, niekedy začiatkom augusta Poľsko a ryby. Medzitým veľa organizačných plánov mňa, Leočky a Rasťa na medzi-obdobia nudy a voľna.
Nechcem nudu. Nie presedieť ako minulé, ajkeď v spojení, celé toto leto za PC. Radšej varianta festivalov, práce a spoločných chvíl, ktorých chcem čo najviac namiesto ťukania a krčmového vysedávania. Radšej spoločné dobrodružstvá. Asi si začnem robiť kalendárik. Zišiel by sa. Ó, áno už viem.
Začnem tým že opravím bicykel.

new message

cely svet sa kamsi ponahla a posledne mesiace ma zacina stahovat zo sebou pod hladinu. akoby ten kusok mojej cti a hrdosti sa pomaly rozplyval a stracal sa vo svete konzumu, urbanizacie a medii. pritom si klamlivo nahovaram ze ja som taky neni, ze tam nepatrim.
spozoroval som to neviem presne vtedy, mozno ked som sa po 2 rokoch nanovo odovzdal socialnym sietam, alebo obcasnemu sledovaniu TV. Neviem.
preco si zrazu pohmkavam zname popove mainstreamy?
ajtak mam neustale vela tajomstiev a nedokoncenych veci a planov co ma trapia.

vcera som sa vratil z londyna. bola to taka mala psychicka ocista pre moju dusu. cas pre vnutorne zamyslenie. vydal som dost fyzickej namahy, takze psychike zacinalo trocha prepinat. aj tam sa to vsetko prelinalo z nehoraznym konzumom. preco vsetci dali prednost nakupom lacneho oblecenia pred odpocinkom v hyde parku? cestou v buse som doniesol DVD - ameliu z montmartu. akoby s tych 50 ludi som tam tomu rozumel len ja. tak som sa citil. prve dni mi bolo velmi zle, potom postupne akoby sa to vsetko vyrovnalo a posledne dni boli pre psychiku hotovym orgazmom, co sa nedalo povedat o tele, pretoze to priam odumieralo od vycerpania. nadsenie a blaho my vydrzali. bolo to nieco o buducnosti, nieco o tom ze vsetko dobre dopadne, ze boh nam ukaze cestu, ze sa staci nechat len viest. j, vydrzalo to. este cestou domov busom som pozeral ako sa vsetko krasne rozletnelo. otvorim dvere:

kacena s kamoskami: aha moj brat! co si mi kupil?
ja: ticho prekracam okolo nich, vydem na poschodie.
tam bol maly peto(nie, nikto z tychto dvoch ma najprv nepozdravil): aha jozo, co si mi doniesol?
ja: nič!!!
vtedy jozka prepadla velikanska nechut dat im tie suveniry.preco kua je zrazu ten svet taky isty? ved si priam prajem aby sa na mne ostalo nieco nalepene, nejaka stopa, ponaucenia, HOCICO!
zachrante ma kym, je cas, lebo ten jozko, pomaly ale naisto navzdy odchadza. ten co mal aspon stipku estetickeho vnimania, ten co chcel studovat umenie, ten co vnimal pestrost hudby, ten co bol ten mierumilovny laskychtivy fetak. ten.