Telo a duša

kedze pisem uplne najhorsie na svete a vsetky moje clanky stoja za hovno, povodne som chcel pisat o myslienkach spajajucich sa s fotenim, umelotvornou inspiraciou, cestou po schodoch a konzume - co by bolo fakt zaujimave...

Kedysi to skoncilo na Valentina, nechcelo sedieť, na vine som bol ja a nehambim sa zato ze je to pravda. lebo vtedy tuzilo po tele a zabudalo na dusu, dnes sa tela boja. alebo boji? skor boji. vlastne nevie ci sa boja, ale nie celkom sa boji. a ani teraz o nom moc toho nevie, a to si kedysi myslelo toho... krasne na tom ale je to ze duse je neurekom a mozno si potichu mysli ze jej to telo aj chyba. ale ma strach. boji sa popustit uzdu. boji sa duse. nieje to ten taky strach ktori prameni z hrdosti, ale je to strach poznania. ano boji sa duse. boji sa aby o dusu neprislo a tym padom pride o vsetko. ked ono nevie co nato dusa a nieze nevie ale ono si nikdy neni iste, vzdy tam je len ista hranica akoby opacnych polov, a nikdy neprechadza stredom, vzdy to obchadza. takze nevie nacom je.
prajem vsetkym telam aby boli v harmonii z dusou,
prajem cas poznania.