Dobro došli?

"Počuj Jojo, volala mi tvoja mama, vraj idete nie v noci ale už poobede, tak sa máš ísť zbaliť!" (Tým sa skončili nadobro moje sny a zobral ich vietor...)

(Neviem ako mám pokračovať, v hlave mám kopec zážitkov, kopec, kopec smútku, veľa fotos a moc myšlienok, neviem či chcem tento článok ako rutinný cestopis, alebo nejaké hlbšie zamyslenie nad samotou človeka).
Nechcem dlho, aj tak by to nikto nečítal... možno na pár výnimiek, no tým to radšej porozprávam osobne. Každopádne, nemôžem povedať že bolo super, pretože som tam šiel z donútenia, zatvrdnutých hláv ľudí, ktorý ma stvorili a ich zatemnenosti mysle, že nemôzem ostať buď doma, to jest ten najlepší prípad, alebo u rodiny, známych... Všetko zlihávalo, predovšetkým z ich strany. Prežil som 8 dní plných rozporov, prvé dni boli celé začiernené, postupne sa rozjasnievalo, blížil sa koniec utrpenia, a pomaly začínalo ďalšie vzdelávacie. Tak v skratke z mojich zážitkov, ak sa dajú tak optimisticky nazvať: Tri kilometre sme cestovali z otvoreným kufrom, hore kopcom, o čom sme nevedeli. Bol plný batožiny. V hlave mi už len prebehla predstava ako po hľavnej ceste zbieram karimatky a oblečenie. Našťastie, nevypadlo nič... Chorváti sú najdiskofilnejší národ na svete, ajkeď Domino tvrdí že sedemdesiate roky sú najlepšími párty, mne sa to až tak nezdá, ja sa potrebujem pri hudbe aj trocha odreagovať... Ale s chuťou hrajú futbal, majú hnusný chlieb a pijú piće, ktovie akú to má chuť. Niesom typ ktorý preleží celý deň na pláži, aspoň som si myslel že niesom, ale pokúsil som sa o to a kompletne som sa spálil. Potom som dva dni celý Jadran mohol srať.

Žiadne extra výlety, žiadne extra jedlá, žiadne očakávanie a očakávania. Chcel som len prežiť, rýchlo domov a rýcho napísať to meno do klávesnice...

Dnes

Dnes mám chuť do celého sveta zakričať "ááááááááááááááááá, prečo jááááááááááááá?", to je dojem čislo jeden. Dojem číslo dva je ten, že mám chuť zakričať na celý vesmír lúbim ťa, alebo také niečo, ďalšie dojmy sú spôsobené smútkom, tých je nespočetne. Už viem čo to bude. Len si tam tak ľahnem, ako sme sa bavili, a budem snívať, snívať o všetkom, každú jednu myšlienku budem rozpitvávať dopodrobna. Mám nato predsa osem dní! A niekedy m edzi tým pošlem pohľadnicu ;-) Ahoj!

Jedno rutinné internetové stretko, kde bolo všetko. Okrem rutiny :)

Konečne, konečne od toho roku 2006 sa nám pošťastilo stretnúť sa. Šli sme do kina, kúpili pukance, lístky, vošli sme, začali ukážky a my sme dostali strach že tu nemáme čo hľadať. Spýtal som sa teda tety: "Pani, prosím vás, aký film sa tu premieta?", ona vraví že: "Múmia." A to nás zaskočilo, pretože my sme chceli vidieť novú rozprávku od Pixaru. Ten film bol dobrý, avšak ona sa sem-tam bála, zaujímavé že popri rozprávke :). Z kina sme sa vydali do neznáma, teda k jej škole, cez pešiu zónu, podaroval som feťákom moju zmrzlinu, lebo chceli drobáky. Ku koncu sme akosi zhodnotili že k škole sa nedostaneme včas, ak chceme stihnúť autobus. Ale ja som chcel ešte vidieť Váh. Z mosta sme sa potom ešte vracali cez takmer celé mesto, vraveli sme o všetkom možnom aj nemožnom, o zlých psoch, smršti, Two nations, aj o bazénoch ktoré sa budú búrať. Skončili sme na nástupišti č.4. Že poďme sa fotiť. Vytiahla foťák a samé cvak cvak, však niektoré zhiadniťe. Potom sa jej už asi fotiť nechcelo, tak sa len tak o mňa oprela , ja som sa oprel o ňu a vysedávali sme. Neviem to celkom dobre popísať, ale ja som asi po dvoch rokoch mal konečne ten pocit, akoby mám znova priateľku, a nebolo to akoby. Je ten Trenčín čarovné mesto, vám poviem. Potom ma už len šla ma vystrojiť na bus, posledné objatie a posledné lúče zapadajúceho slnka. Alexia a ja. (Tá krajšia verzia je na jej blogu ;-) )

Kemer, Dublin, Bob le pounz a morda

Ešte koncom školského roka som sa dozvedel že niekedy v auguste máme ísť do Vlkolínca. Moje eufórie spočívali v tom, že prvý víkend by som mal byť na campe a celý týždeň sám doma, pretože naši budú tam.
Ovácie skončili nadobro po tom ako som na camp nešiel (nebolo s kým pravda?) a rodičia cez týždeň nešli, ale že druhý víkend tam bude akcia. Nechcelo sa mi ísť pretože jednu osobu tam nepustili z odôvodnením že má málo rokov, že by sa tam niečo stalo, no a ešte kopec dôvodov plných nedôvery. Tak som zavolal Domina, avšak povedal že ak nepôjde do Prahy, pôjde. A nešiel. Tak teda šiel. S nami. Cestou v mojom milovanom Trenčíne, bola hrozná búrka, až sme auto museli odstaviť, nešla klíma, nič nebolo vidno, no horor. Tak sme si dali zahrať do rádia pesničku, ktorá nám trocha zlepšila náladu. Nič vážnejšieho sa už cestou nestalo pretože nevracalo nijaké dieťa. Vošli sme do takej "veselej" atmosféry, že dokonca dospeláci nám nalievali. Ja som mal dosť. Musím konštatovať že sa mi tam páčilo. Hej, bolo super, ľudia nám chýbajú, aj keď sme doma. Spravili sme dva výstupy na Sidorovo. Jeden velmi nebezpečný, kolmo hore, na hranici mojich možností. V sobotu večer sme sa tak "bavili" že som dokonca stratil niektoré tlačítka z môjho telefónu. No strašné, nepamätám si, kde by mohli byť :D , na záver sme sa dohodli na snowboarde na zimu, pre istotu, ak by snežilo.
A pôjdem. Pôjdem aj na budúci rok, tá partia ktorú tam raz za rok stretám je super, ako vážne.

P.S. Samozrejme že tam pôjde z donútenia, pretože sa stretnem z odpoveďou, "Nemáš 18, doma neostaneš"

ale ajtak sa všetko zlé, nakoniec obráti na dobré. A život ide ďalej.
Už sa teším na pestrofarebnú jeseň.